V roku 2023 sme sa opäť rozhodli stráviť letnú dovolenku v Slovinsku. Tentokrát sme si pobyt rozdelili na dve miesta. Najprv sme chceli prespať pár nocí vo vnútrozemí v mestečku Kobarid a potom sme sa chceli presunúť k moru do letoviska Izola. Najkratšiu cestu do Kobaridu mi navigácia ponúkala cez Rakúsko a Taliansko. A keď priateľke pred dovolenkou vyšlo väčšie voľno, ako čakala, rozhodli sme sa vyraziť o deň skôr s prespatím v talianskom meste Udine. Narýchlo sme doladili program a vyrazili sme.
Cesta ubiehala bez rušivých momentov. Pri plánovaní dovolenky som si pre spiatočnú cestu vyhliadol kopec Monte Lussari (1788) nad mestom Tarvisio. Pri zmene programu sme sa rozhodli, že Monte Lussari zaradíme na začiatok dovolenky. Na kopci je pútnické miesto s kostolom a hore sa dá pohodlne dostať lanovkou. Z vrcholu je kruhový výhľad na okolité alpské štíty, kde sa v diaľke na hraniciach dá rozoznať obľúbený Mangart. Zaujímavosťou je, že mesiac predtým na Monte Lussari končila 20. etapa Giro d'Italia, v ktorej si Primož Roglič víťazstvom zabezpečil aj celkový triumf na týchto ikonických pretekoch. Prešli sme sa aj na neďaleký Monte Prasnig (1778). Išlo o naše prvé kopce v Taliansku. Ďalšou zastávkou už bolo Udine, kde sme mali prespať. Ešte pred ubytovaním sme sa prešli po meste. Nad historickým centrom stojí Castello di Udine na rovnomennom kopci.

Na druhý deň nasledoval presun do Kobaridu. Mali sme však dosť času a tak sme zamierili najprv do mesta Trieste, kam sme plánovali ísť na výlet z Izoly. Pri presune sme pri mestečku Redipuglia narazili na veľký vojenský pamätník k obetiam 1. sv. vojny. Oproti pamätníku je vojenské múzeum a nevysoký kopec Colle Sant'Elia (46) s parkom s vojenským cintorínom a pamätníkom. V Trieste sme auto odparkovali pri hrade San Giusto, ktorý stojí na kopci Colle di San Giusto (74). Po prehliadke hradu sme zišli do centra až k moru, odkiaľ nás čakal tentoraz poctivý výstup k hradu. Čas už pokročil, ale cestou do Kobaridu sme si označili ešte priamo z cesty kopec Quota 87 (86).

Mestečko Kobarid leží na rieke Soča. V minulosti patrilo do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Po 1. sv. vojne pripadlo Taliansku, po 2. sv. vojne sa územie stalo súčasťou Juhoslávie. Počas 1. sv. vojny tu prebiehala frontová línia a tak sa v okolí nachádzajú pozostatky bunkrov a zákopov.
Pri Kobaride sa nachádza vodopád Veliki Kozjak, ktorý je mnohými považovaný za najkrajší v Slovinsku. Turistická trasa z Kobaridu vedie cez spomenutý systém bunkrov a zákopov. Cestou sme dostali malý predkrm v podobe menšieho vodopádu Mali Kozjak. Vstup k tomu veľkému je spoplatnený, no pri našej návšteve bola mýtnica zatvorená. Príchod k vodopádu je ako z filmu. Cestička sa stáča okolo skaly, za ktorou sa pomaly otvára pohľad na skalný kotol. Pôvodný priestor bola jaskyňa, ktorej sa prepadol strop. Voda padá cez skalný prah z výšky 15 metrov do smaragdového jazierka. Potok Kozjak, na ktorom sa nachádzajú vodopády, sa vlieva do rieky Soča. Popri potoku sme sa dostali až k lanovému mostu cez Soču. Naša trasa pokračovala na druhú stranu. Od rieky sme vystúpili okolo pamätníka obetiam 1. sv. vojny s kostolom sv. Antona Paduánskeho a kostnicou na kopec Stari grad (412). Na kopci sa nachádzala osada Tonovcov grad. Zachovali sa tu základy a z kopca je polkruhový výhľad. Z kopca sme zostúpili do Kobaridu. Po návrate na ubytovanie sme sa ešte išli prejsť v okolí. Neďaleko sa nachádza malý vodopád Svino a zalesnený kopec Breg (293).

Na ďalší deň opäť došlo na improvizáciu. V pláne sme mali roklinu Tolminska korita. V noci však bola silná búrka a ešte aj ráno mrholilo. Chceli sme počkať, nech cestičky v rokline trochu preschnú a najprv sme vyrazili na horský hrebeň na hraniciach s Talianskom. Štartovali sme pri vojenskom múzeu Kolovrat a postupne sme prešli Monte Poclabuz (1114), Trinški vrh (1138), Monte Piatto cima ovest (1138) a Monte Nachnoi (1193). Uvádzam len prvé názvy týchto kopcov. Každý z nich má dvojjazyčný názov. Pôvodne sme tento hrebeň mali v pláne pri presune z Kobaridu do Izoly. Medzitým sa konečne rozjasnilo a my sme sa presunuli k Tolminskim koritam. Vstup je platený a mimo "úradných hodín" uzavretý. Je to nádherná roklina riečky Tolminka. Cesta schádza zhora až k Tolminke a stáča sa pri mieste, kde do Tolminky prúdi priamo termálny prameň. Následne pokračuje popri potoku Zadlaščica, aby sa opäť vyštverala na vrch rokliny k mostu vysoko nad Tolminkou. Po opustení rokliny sme sa presunuli späť do Tolminu, aby sme vystúpili na kopec Kozlov rob (426), na ktorom sa nachádza rovnomenný hrad.

Nasledoval presun do Izoly a čakala nás druhá časť dovolenky pri mori.